Neplánované vetranie hlavy

10.05.2011 22:22

Na upratovanie v hlave existuje mnoho trikov a vždy je dobré siahnuť ku tomu, ktorý nám v kritickej situácii najviac vyhovuje. Aj ja, ako každý/-á z vás, mám niekoľko hlavočistiacich prostriedkov v zásobe, a aby som náhodou na niektorý pri opise nezabudla a nerozhádala si ho tým pádom do budúcnosti, tak ich radšej nebudem vymenovávať systémom po prvé, po druhé, atď.
Občas sa však podarí prečistiť hlavu aj úplne neplánovane. Ako pred pár dňami.
Asi o jedenástej doobeda mi zavolala kamoška, že práve v rádiu zachytila správu o otvorení akcie "Stredovek" v areáli Olympiaparku. S predajným trhom, občerstvením, predstaveniami a atmosférou pri sviečkach. A samozrejme, otázka s doplnkovým vysvetlením znela, že plánuje stretnutie troch driečnych slovenských diev a či mám teda čas a chuť, pridať sa do partie...
Samozrejme, že takýmto návrhom neviem odolať, pokiaľ sa organizačne kolo rodiny podarí všetko zvládnuť. A tak sme sa dohodli na stretnutí o siedmej večer.
Išla som autom a niekto hore nado mnou to reguloval. Najprv mi vnukol myšlienku, zobrať pre istotu so sebou i automapu, čo inak nerobím. Potom mi pomohol rôznymi zátarasami a prerábkami viacerých ulíc na mojej vytýčenej trase naakumulovať v hlave 1000V, rozumej hromžila som ako pohan, keďže to chvíľu vyzeralo, že ja snáď skončím v ten deň v Hamburgu. Prikázané smery a zátarasy tomu jednoznačne naznačovali...
Nakoniec všetko dobre dopadlo, ja som mala síce na konte asi dvadsať minút meškania, ale to nevadilo, pretože dievčatá už boli na prvotnej obhliadke okolím.
Zdalo sa, že Mníchovčania zatiaľ o tejto akcii moc nevedia (veď ani ja by som nevedela, nebyť Gabiky), pretože areál bol relatívne prázdny. Odhadli sme, že za takú hodinu ho zvládneme obehnúť... netušili sme, ako veľmi sa mýlime.
Všade dookola boli stánky, ktoré na mňa dýchali minulosťou a tento dych moja hlava zbožňuje ... vtedy začne pomaly ventilovať a vypúšťať zo seba všetky starosti... a vťahovať čaro časov dávno minulých.
Zo záujmom sme si obzerali rekvizity naokolo, obdivovali dobové kostýmy.
Maťka iba rukou mávla, pretože nás dve s Gabikou už dobre pozná a pozná i náš fotografovací tik ...
Kúsok ďalej sme objavili nejaké predstavenie. Podľa burácajúceho smiechu sme usúdili, že vystupujúci musí byť "na jednotku". Ale keďže Nemci sú väčšinou chlapi ako hory, veľa sme cez tú horu diváckych tiel nevideli.
A tak sme sa pobrali ďalej. Prechádzali sme časťou s občerstvením a sledovali zaujímavé kreácie jedál, ktoré mali podčiarknúť stredovekú atmosféru. V jednom momente sme objavili trdelníky. Chvíľu sme sa s dievčatami po slovensky dohadovali, či je to podľa nášho receptu, resp. z našich končín, keď sa nám zrazu prihovorili sympatickí majitelia stánku a ponúkli malú ochutnávku. Dozvedeli sme sa, že recept majú z Maďarska. Vtedy som zahlásila, že u nás sa tomu hovorí "trdelník". Na toto pomenovanie zareagovala mužská polovica osadenstva stánku: že slovo pozná, ale nevie ho vysloviť. Od tohoto momentu začala druhá fáza čistenia hlavy a tréningu brušného svalstva. Začali sme ho učiť správnu výslovnosť. Po desiatich minútach smiechu všetkých zúčastnených sme sa nakoniec dohodli, že my si najprv obídeme celý trh, on vypije čašu piva a potom začneme s ďalšou hodinou správnej trdelníkovskej výslovnosti .
Ich stánok bol posledný v rade a ja som si za ním všimla, že je odtiaľ dobrý výhľad na to prvé predstavenie. Zavolala som i dievčatá, ale po chvíľke sme zistili, že vietor odnáša slová iným smerom a my počujeme vlastne iba smiech divákov. Gabika sa preto rozhodla, že nás dve s Maťkou aspoň odfotí. Naše pozadie na fotke mal tvoriť vystupujúci a diváci. Medzi ním a nami sedeli ešte asi piati mladí muži, patriaci ku stredovekej kompánii. Boli podľa toho i patrične oblečení. Zrazu si jeden z nich všimol, že sa tam fotografujeme. Neviem, či sa predom na niečom dohodli, ale ako na povel vyskočili, pričom zhodili lavicu, na ktorej sedeli a s príšerným, snáď i stredovekým pokrikom sa vrhli ku nám. Diváci burácali smiechom. Nám v prvom momente zdreveneli nohy od preľaknutia (podľa mňa i výraz mojej tváre musel byť veľmo komický, keďže som naozaj v spomínanej chvíli mala strach, čo chcú, preboha, s nami spraviť).
A to sa oni iba s nami odfotiť chceli. Zdrapli nás ako dobyvatelia v stredoveku a v niekoľko sekundových intervaloch vytvárali okolo nás rôzne kreácie z ľudských tiel ku foteniu... Gabika, správny to paparazzi, sa nenechala dvakrát prosiť a cvakala jeden záber za druhým. (A my sme sa takmer po... od smiechu).
Po predstavení sme putovali ďalej a pristavili sa pri jednom sympatickom rytierovi. Gabika sa s ním dala do reči, nezachytila som presne, o čom sa bavili, ale nakoniec sa z toho vyvinula diskusia s výbornou atmosférou... pridali sa ešte dvaja ďalší zbrojnoši (jeden bol z toho fotografovacieho prepadového tímu).
Myslím, že brušné svalstvo sme v ten večer namáhali všetci dokonale. Mládenci nás nielenže nešetrili pred komentármi k hokejovému výkonu slovenského mužstva, ale pridali aj niekoľko zaujímavých historiek z dejepisu a dokonca nám dovolili vyskúšať celú rytiersku výzbroj. Dievčatá sa do nej za pomoci silných mužských rúk postupne navliekli od hlavy až po pás. Z výrazu ich tvári bolo vidno, že viac by i tak neuniesli. A potom pózovali s mečom a sekerou pred fotoaparátom. Ja som mala pred dvoma dňami trochu problémy s krížami, a tak som sa rozhodla tých dvadsať päť kilo naviac radšej vyskúšať iba v rukách. Stredovekí junáci museli byť riadne trénovaní, keď dokázali bojovať s nepriateľom a na sebe mať ochranných minimálne 30 kg!
Vyzeralo to, že i také vyzlečenie zo železného úboru dáva pocit vzlietnutia a prečistenia hlavy.
Takmer po hodine a pol sme sa rozhodli pokračovať v obhliadke. Začínalo sa už stmievať a areál získaval na čarovnej atmosfére. K jej navodeniu sú tu totižto povolené iba sviečky a ohne. Žiadna reflektorovo-káblová technika.
Chvíľu sme sledovali hltača ohňa, obdivovali vejáre z pier sokola či sojky a iné starodávne krásy. Naše oči sa museli uspokojiť so slabým svetlom sviečok, ruky a zadnice sme si vždy nachvíľu ohriali nad ohníkmi jednotlivých stanovísk.
No a nakoniec sme sa pristavili pri poslednom drevenom stánku, ktorý nás časovo stál prinajmenšom ďalšiu hodinu, kde sme však opäť spoločne vetrali hlavy a namáhali brušné svalstvo.
Tentokrát bol majiteľom asi 50-ročný chlap. Do rozhovoru sa s nami pustil, keď som fotila jeho knižky o mágii, drakoch, obroch a bosorkách.
Počas rozhovoru sme sa dozvedeli, že jeho rodičia bývali pred vojnou na Devíne. Rozprával nám niekoľko historiek zo svojich ciest kolo Európy, dal nám rýchlokurz mágie a magických symbolov, prihodil niekoľko informácii o Stonehenge a povedal nám najkrajší vtip o mužoch a ženách. My sme so záujmom počúvali, popritom sa hrali s kaleidoskopmi, prizmami.
Konečne po vyše troch hodinách s nádherne prevetranými hlavami sme sa spokojné vracali domov .
A ak sa podarí, zájdeme tam v sobotu ešte raz  ...veď sme si nakoniec vôbec nestihli preopakovať slovíčko TRDELNÍK

—————

Späť